MichaelJacksonweb.cz

Překlad: Jana Fabová

Reč prednesená na Oxfordskej univerzite 6.3.2001



S pokorou som prijal pozvanie prednášať na tomto mieste, kde predo mnou stáli tak úžasné osobnosti, akými sú Matka Tereza, Albert Einstein, Ronald Reagan, Robert Kennedy alebo Malcolm X. Som si istý, že aj oni cítili tú istú trému na tomto mieste. Keď sa pozriem na Oxford dnes, nestačím sa diviť, aké majestátne toto miesto je, a akí nadaní ľudia sa tu prechádzali po dlhých stáročiach. Steny Oxfordu nehostili len najväčší filozofovia a vedci, ale tiež najváženejší tvorcovia detskej literatúry, ako J.R.R. Tolkien a C.S. Lewis.

Predpokladám, že by som moju reč mal začať tým, akú kvalifikáciu mám k tomu, aby som vám tu dnes prednášal. Priatelia, netvrdím, že som vzdelaný tak, ako iní, ktorí vám prednášajú na tomto mieste. Prešiel som ale toľko kultúr a videl toľko miest, čo sa iným len ťažko podarí. Ľudské znalosti sa neskladajú len z knižníc a atramentu, ale najmä z poznania, ktoré má človek napísané vo svojom srdci a vyryté v duši. A priatelia, ja som sa za svoj relatívne krátky život stretol s toľkými vecami, že niekedy neverím, že len mi len 42. Často vravím známym, že sa cítim najmenej na 80 a dnes dokonca aj chodím ako by som mal 80. (pozn. Babylove – Michael mal v tej dobe nohu v sadre).

Som rád, že ma počúvate, pretože čo vám dnes večer chcem povedať, môže priniesť liek pre ľudstvo a pre túto planétu. Boh dal, že som bol obdarený mnohými profesijnými a umeleckými úspechmi v relatívne rannom veku. Toto sú moje úspechy, ale moje úspechy sa nemusia nutne zlučovať s tým, aký som človek. Ten veselý 5 ročný chlapec, ktorým som bol pred davom, mojimi fanúšikmi, nie je ten, ktorý som bol naozaj. Dnes tu pred vami stojím nie ako ikona popu , ale skôr ako ikona generácie, ktorá už dávno nevie, aké je to byť dieťaťom. Vy všetci ste produktom svojho detstva a ja som produktom toho, že som detstvo nemal. Nedostatkom drahocenného detstva, kedy sa nemusíte starať o nič, ste starostlivosťou milujúcimi rodičmi a váš najväčší záujem je, naštudovať si učivo na písomku v pondelok. Vy, ktorí poznáte Jackson 5, viete, že som začal pracovať v piatich rokoch a od tej doby som neprestal. Neprestal som tancovať a spievať. Ale aj keď hudba pre mňa ostáva najväčšou potechou keď som bol malý, chcel som viac ako čokoľvek iné na svete byť typický malý chlapec. Chcem som stavať domy na stromoch, mať balónové bitky a hrať sa na schovávačku s priateľmi.

Ale osud rozhodol inak a ja som len závidel ten smiech, voľný čas detí okolo mňa. Pred mojimi profesionálnym životom nebolo úniku, a v nedeľu som chodil pracovať pre Svedkov Jehovových, chodil som od domu k domu, ako to oni robia. Práve vtedy som videl, aké magické dokáže byť detstvo. Pretože som bol celebrita, musel som sa rôzne maskovať, aby mal ľudia nespoznali – tučné obleky, parochne, okuliare ... chodili sme celý deň po rôznych miestach v Kalifornii po domoch, obchodoch a rozširovali Strážnu vežu. A ja som milovať pozerať sa na to, ako ľudia žijú, v akých kreslách sedia, ako s deťmi hrajú Monopoly – jednoducho tie úžasné a naozajstné všedné veci a scény zo života, ktoré som nikdy nepoznal. Ja viem, možno by ste mi oponovali, že to nie je nič zvláštne. Ja som sa ale cítil iný a je len pár ľudí, ktorým by som sa s tými zveril.

Nedávno som stretol Shirley Templelovú, klasickú detskú hviezdu 30 a 40-tych rokov. Najskôr sme si nič nepovedali. Plakali sme spolu, pretože ona so mnou zdieľala bolesť, ktorú poznali len mi blízki priatelia, ako Elizabeth Taylor alebo Macaulay Culkin. Nevravím vám to, aby som získal vaše sympatie, aby som sa dostal k dôležitému faktu – nielen hollywoodske hviezdy trpia strateným detstvom. Dnes je to naozajstná globálna katastrofa. Detstvo sa stalo obeťou moderného života. Všade okolo nás sú deti, ktorým bolo odopreté toto právo, ktorí nepoznajú slobodu detského života. Dnes sú deti neustále podpichované aby čo najskôr vyrástli, ako keby bolo detstvo samotné záťažou, ktorou je nutné sa „prehrýzť“ čo najskôr. A čo sa týka tohto problému, som úplne isto tým najväčším expertom. Naša generácia zrušila zmluvy medzi rodičom a dieťaťom. Psychológovia píšu tony kníh o deštruktívnych efektoch toho, keď je dieťaťu odopieraná láska, ktorá je tak potrebná k zdravému vývoju ich mysle a charakteru. A vďaka tomuto ignorovaniu, príliš veľa našich detí muselo veľmi skoro vyrásť. Vyrastajú ďaleko od svojich rodičov a to, čo nás spájalo veľa generácií, mizne. A v tomto vyrastajú naše deti – hovorme im generácia O. Prebrali štafetu po generácii X.

Generácia O má všetkého dosť navonok – bohatstvo, úspech, úžasné šaty a autá – ale bolestné vnútro. Tá diera v našich hrudiach a prázdnota, ktorú cítime, je presne to miesto, kde kedysi bolo srdce a láska. A netrpia tým len deti. Trpia aj rodičia. Pretože čím viac vyrábame detských „dospelých“,  tým viac sa cítime odlúčení od našich vlastných detských kvalít – a verte mi, že veľa múdrostí v tom byť dieťaťom, a celkom určite to stojí za to, zapamätať si to. Láska, dámy a páni, je tým najväčším rodinným dedičstvom, najbohatším odkazom a dedičstvom. Je to poklad, ktorý sa predáva z generácie na generáciu. Minulé generácie nemali bohatstvo, ktorým disponujeme my. Ich domy nemali elektrinu, ich deti sa chúlili v malej posteli bez topenia. Ale v týchto domovoch nebola tma, nebola im zima. Boli zahltení láskou a ohrievali sa každým tempom ich srdca.

Ich rodičia, nevyrušovaní luxusom a spoločenským postavením, mali deti na prvom mieste. Ako viete, Thomas Jefferson nám dal určité práva, ktorými ako Američania a Briti môžeme disponovať. Nikdy sa ale nediskutovalo o tom, že aj deti majú svoje práva, pretože tieto práva sú im odopierané po celom svete. Rád by som teda dnes večer navrhol, aby sme do každej domácnosti zaviedli zákon o detských právach, a to:

Právo byť milované, bez toho aby si to zaslúžili
Právo byť ochraňované, bez toho aby si to zaslúžili
Právo cítiť sa cennými aj keď prichádzajú na svet bezmajetné
Právo byť vypočuté, aj keď to nie je zaujímavé
Právo na čítanie rozprávok pred spaním, bez toho aby súperili s večernými správami alebo seriálmi
Právo na vzdelanie, bez toho aby sa museli uhýnať v škole guľkám
Právo byť zbožňované, aj keď má tvár, ktorú dokáže milovať len matka

Priatelia, základom ľudského poznania, začiatkom ľudského vedomia, musíme to brať, že úplne každý z nás je milovaný. Či už máte červené alebo hnedé vlasy, či máte akúkoľvek farbu kože a akékoľvek náboženstvo, musíte vedieť, že vás má niekto rád.

Pred 12timi rokmi, keď som bol na turné Bad, za mnou prišiel chlapec, ktorý umieral na rakovinu. Povedal mi, že mňa a moju hudbu miluje. Jeho rodičia mi povedali, že čoskoro zomrie. Povedal som mu – pozri sa, prídem do Kansasu na koncert a dám ti túto bundu, ktorú som nosil. Jeho oči sa úplne rozžiarili. Ty mi dáš túto bundu? Povedal som mu, že áno, ale musí si ju obliecť v deň môjho koncertu a prísť na show. Dal som mu aj svoje žiarivé rukavice – a tie obvykle nikomu nedávam. On z toho bol úplne v oblakoch. Ale možno až veľmi v oblakoch, pretože keď som prišiel koncertovať do jeho mesta, bol už po smrti. A oni ho pochovali v tej bunde a s rukavicami, ktorú som mu dal. Mal 10 rokov. A Boh vie – a ja viem – že sa naozaj snažil vydržať. Ale aspoň vedel, že je milovaný – nielen svojimi rodičmi, ale aj mnou. Aj keď som bol skoro neznámy človek, mal som ho rád. A so všetkou tou láskou on vedel, že neprišiel na tento svet osamotený, a určite aj neodíde sám.

Pokiaľ vstúpite do tohto života s pocitom, že ste milovaný, a odídete s rovnakým pocitom, potom si s čímkoľvek, čo sa stane medzi tým, hravo poradíte. Profesor vás môže vyhodiť, ale vy sa nebudete cítiť ponížene. Šéf vás môže deptať, ale vy sa nebudete cítiť zdeptane. Ako vás môže niekto dostať, keď viete, že ste objektom lásky?

Ale pokiaľ nemáte túto spomienku na lásku, stále ju hľadáte. Prehľadávate svet bez toho aby ste došili naplnení. Nezáleží na tom koľko máte peňazí a akí slávni ste, stále sa budete cítiť prázdni. Čo naozaj hľadáte je bezpodmienečne láska. A tá bola práve to, čo vám bolo odopreté.

Pozrite sa na typický deň v Amerike – 6 mladistvých, ktorí ešte nemajú 20 rokov, spácha každý deň samovraždu, 12 detí zomrelo vďaka streľbe zo zbrane. Toto je deň – nie rok! 391 detí je zatknutých pre drogy, 1 952 bábätiek sa narodí maloletým matkám. A to sa deje v najbohatšej a najrozvinutejšej zemi na svete. Áno, v mojej zemi je nákaza nazývaná násilie, ktoré sa nevyrovná žiadnej inej krajine na zemi. Mladí ľudia v Amerike vyjadrujú svoj hnev a zranenie rôznymi spôsobmi. Rovnako tak tu v Anglicku. Štúdie ukazujú, že každú hodinu sa v tejto zemi 3 maloletí pokúsia o samovraždu podrezaním žíl alebo predávkovaním. Takto sa vyrovnávajú s bolesťou vyvolanou prehliadnutím a emocionálnym nedostatkom.

V Británii si 20% rodím sadne k spoločnej večeri ale raz za rok. Raz v roku! A čo čítanie rozprávok na dobrú noc? Prieskumy z 80. rokov ukazujú, že deti, ktorým bolo čítané, majú lepšiu slovnú zásobu a lepšie prospievajú v škole. A aj tak menej ako 33% britských detí od dvoch do ôsmych rokov môže užívať rozprávky pred spaním. Môže sa to zdať zanedbateľné, ale v generácii ich rodičov bolo toto dopriate 75% detí. Evidentne sa nemusíme veľmi pýtať, odkiaľ prichádza všetko to zlo a násilné chovanie. Je jasné, že deti sa búria proti prehliadnutiu a kričia, aby boli konečne vypočuté. Rôzne agentúry zaoberajúce sa ochranou detí, hlási, že viac ako milión detí sú obeťou zanedbaní každý rok. Áno, zanedbanie. V bohatých moderných domoch. Domoch, kde rodičia prídu domov, ale nie sú vlastne doma, pretože ich myslenie je stále ešte v kancelárii. A ich deti? Tie musia žiť s tým, čo im poskytneme. A verte, veľa si toho nevezmeme z nekonečného sledovania televízie alebo hrania počítačových hier.

Sú to naozaj strašné čísla, ktoré by vám mali ukázať prečo som obetoval toľko času a založil nadáciu Heal the kids. Náš cieľ je jednoduchý – znova obnoviť puto medzi rodičom a dieťaťom, obnoviť sľub daný našim deťom, a ďalším generáciám, ktoré budú chodiť po našej Zemi. Ale pretože toto je moja prvá prednáška, a vy ste ma nádherne privítali, chcel by som vám povedať viac. Každý z nás tu má svoj vlastný príbeh a v tomto ohľade môžu byť štatistiky veľmi osobné. Oni vravia, že byť rodičom je to isté ako tancovať. Urobíte jeden krok a vaše dieťa urobí ďalší. Objavil som, že prinútiť rodičov, aby sa venovali svojim deťom, je len jedna časť príbehu. Tá ďalšia je pripraviť deti znova akceptovať svojich rodičov. Keď som bol malý, pamätám si, že sme mali veľkého psa menom Black Girl, takú pouličnú zmes. Ale ona nebola strážny typ, čo viac, bola nervózna a bála sa všetkého tak veľmi, že som sa divil, že omdlie strachom, keď okolo prešlo nákladné auto alebo prišla búrka. Moja sestra Janet a ja sme dali tomu psovi toľko lásky, ale nikdy sme si naozaj nezískali jeho dôveru, ktorá mu bola odopretá bývalým majiteľom. My sme vedeli, že ju bil, ale nevedeli sme čím. Ale čokoľvek to bolo, bolo to dosť na to, aby jej to vzalo právo na ďalší spokojný život.

Veľa detí je dnes presne tak zranených ako tie zranené šteniatka, ktorým odopreli lásku. Nezaujímajú sa o rodičov, ale žijú si svoj vlastný nezávislý život. Posunuli sa dopredu a rodičov nechali za sebou. Potom sú tu horšie prípady detí, ktoré nenávidia svojich rodičov, takže každú ponuku rodičov by odmietli. Dnes večer chcem, aby sme prestali robiť chyby. Všetci musíme odpustiť svojim rodičom, pokiaľ sme sa cítili ponížení. Odpusťte im a naučte ich, ako majú znova milovať. Asi vás neprekvapí, keď vám poviem, že moje detstvo tiež nebolo ideálne. Odcudzenie a napätie medzi mnou a mojim otcom je verejne známa vec. Môj otec je tvrdý muž a od malička tlačil mňa a mojich bratov, aby sme boli najlepší. Bolo pre neho ťažké ukázať mi náklonnosť. Nikdy mi nepovedal, že ma má rád. A nikdy ma za nič nepochválil. Pokiaľ som urobil skvelú šou, povedal mi, že to bola dobrá šou. A pokiaľ to bola dobrá šou, nepovedal nič.

Jeho pozornosť bola upretá len na náš komerčný úspech. V tomto bol naozaj majster. Môj otec bol manažérsky génius a ja aj moji bratia mu vďačíme za náš profesionálny úspech. Trénoval ma a pod jeho dohľadom som nemohol urobiť zle ani krok. Ale čo som naozaj chcel, bolo mať otca. Chcel som ocka, ktorý by mi ukazoval lásku a to môj otec nikdy nerobil. Nikdy mi nepovedal mám ťa rád, nikdy si so mnou nezahral niejakú hru. Ale pamätám si, že raz, to som mal asi 4 roky, boli v meste kolotoče a on ma zdvihol a vysadil na poníka.

On pravdepodobne za 5 minút zabudol na toto gesto, ale pre mňa tento moment znamenal toľko, že pre neho mám dodnes miesto v mojom srdci. Pretože také deti sú jednoducho – malé veci pre nich toľko znamenajú a pre mňa ten moment znamenal všetko. Zakúsil som to len raz, ale cítil som sa naozaj dobre.

Ale teraz, keď som sám otcom, premýšľal som o svojich deťoch Princeovi a Paris. Ako by som si prial, aby ma vnímali, keď budú raz veľkí? Určite by som chcel, aby si pamätali, že som ich chcel mať vždy pri sebe, kdekoľvek som šiel, a že pre mňa boli tým najdôležitejším v živote a mali prednosť pred všetkými ostatnými. Ich život má ale iné podmienky, pretože s nimi nemôžem ísť do parku alebo do kina, bez toho, aby nás neprenasledoval paparazzi. Takže ,čo keď mi raz budú vyčítať, že moje činy ovplyvnili ich mladosť? Prečo nemohli mať detstvo ako iné deti? V tej chvíli sa modlím, aby moje deti nezapochybovali a povedali mi, že ich otec urobil to najlepšie čo mohol v daných okolnostiach urobiť. Že ich otec nebol dokonalý, ale bol to láskyplný muž ktorý sa im snažil dať všetku lásku sveta. Dúfam, že sa budú pozerať na veci z tej dobrej stránky a chyby, ktoré som urobil, a ktoré ešte urobím vo ich výchove, pochopia. Pretože my všetci sme boli raz deťmi a aj keď sa naši rodičia maximálne snažia, nemôžu byť vždy dokonalí. Sme len ľudia. Keď tak nad tým premýšľam, určite dúfam, že moje deti ma odsúdia a prepáčia mi moje chyby. V tej chvíli musím premýšľať nad svojim vlastným otcom a aj keď som to predtým popieral, musím uznať, že on ma musel milovať. Som si istý tým, že ma mal rád. Ukazovali to malé veci, ktoré robil. Keď som bol malý, miloval som sladké. Moje obľúbené jedlo boli šišky namáčané v čokoláde a môj otec to vedel. Takže raž za pár týždňov som ráno vstal a v kuchyni bol sáčok s tými šiškami – bez odkazu, bez vysvetlenia – jednoducho len tie šišky. Bolo to ako keby prišiel Ježiško. Niekedy som premýšľal, že by som v noci nespal a snažil sa ho nachytať, ako tam tie šišky dáva, ale nechcel som zničiť ten magický okamih, pretože som sa bál, že by to potom už nikdy neurobil.

Môj otec to musel urobiť tajne v noci, takže ho nikto nemohol chytiť. Bál sa ľudských citov, alebo im nerozumel a nevedel s nimi zaobchádzať. Ale poznal šišky. Keď sa pokúsim otvoriť svoje vnútro a nahliadnuť do neho, pamätám si aj iné okamihy, gestá, akokoľvek nedokonalé, ktoré ukazovali jeho lásku. Takže dnes si hovorím namiesto toho, čo môj otec neurobil, čo urobil. Nechcem ho ďalej súdiť. Môj otec vyrástol na juhu vo veľmi chudobnej rodine a jeho otec mnohokrát nemohol ani nakŕmiť vlastné deti. Jeho otec ho tiež držal nakrátko a lásky sa mu dostávalo. Kto si dokáže predstaviť vyrastať v chudobnej južanskej čiernej rodine, okradnuté o dôstojnosť, zbavené nádeje, vo svete, kde sa na môjho otca a jeho rasu pozerali ako na podriadeného?

Ja som bol prvý černoch, ktorého hrali na MTV a pamätám si, aký rozruch to spôsobilo. A to boli 80. roky! Môj otec sa presťahoval do Indiany a zariadil si vlastnú rodinu, pracoval ťažko dlhé hodiny v továrni a snažil sa zaopatriť svoju rodinu. Vlastne sa nie je čo diviť, že mal problémy s vyjadrením citov a že svojich synov tlačil k úspechu, aby nezakúsili to poníženie ako on. Naučil som sa vidieť otcovu ruku ako gesto lásky – však, nie dokonalej lásky, ale aj tak. On ma tlačil dopredu, pretože ma mal rád. A dnes, viac než zatrpknutosť cítim požehnanie. Namiesto hnevu som našiel zmierenie. Môj vnútorný hnev pomaly otvoril dvere k zmiereniu a odpusteniu.

Ľudia pýtajú – naozaj verím, že môžeme zachrániť náš svet? Že môžeme zachrániť naše deti, tie isté deti, ktoré chodia do školy so zbraňami a nenávisťou a potom zabíjajú spolužiakov? Alebo deti, ktoré sú schopné ubiť nemluvňa k smrti? Áno, ja verím, inak by som tu dnes nebol. Ale všetko načína pri odpustení, pretože aby sme zachránili svet, musíme najskôr zachrániť sami seba. Aby sme zachránili naše deti, musíme zachrániť to dieťa v nás. Ako dospelý a ako rodič si uvedomujem, že nemôžem byť láskyplný rodič, bez toho by som sa vyrovnal s démonmi môjho vlastné detstva. A o to žiadam aj vás tu. Žite tak, aby ste naplnili tých 10 prikázaní. Vážte si svojich rodičov a nesúďte ich. Nechajte ich tiež zaváhať. Ja chcem odpustiť svojmu otcovi, pretože ja chcem mať otca, a toto je jediný otec, ktorého mám.

Chcem, aby ma opustila tá ťarcha minulých rokov, a aby som začal nový vzťah so svojim otcom, nezaťažený hriechmi minulosti. Vo svete naplnenom hnevom sa musíme snažiť utešiť. Vo svete naplnenom zúfalstvom sa musíme odvážiť snívať. A vo svete naplnenom nedôverou, musíme veriť. Vy všetci tu, ktorí sa cítite zradení svojimi rodičmi, vyzývam vás, aby ste odložili svoje sklamanie. Kto z vás sa tu cíti podvedený svojimi rodičmi, nepodvádzajte sami seba. A tí z vás, ktorí chcú svojich rodičov odvrhnúť, podajte im naopak svoju ruku. Žiadam vás, a žiadam tu sám seba, aby sme dali rodičom tu nekonečnú lásku, aby sa naučili milovať od nás, ich detí. Tak bude láska opäť súčasťou dnešného osamelého sveta. Existuje jedno biblické proroctvo, ktoré znie, že jedného dňa príde nový svet a nový čas, keď srdce rodičov bude napravené srdcami svojich vlastných detí. Ghandi povedal, že slabí nemôžu nikdy odpustiť, že odpustenie je výsadou silných. Buďme dnes teda tí silní. Či už na nás malo detstvo akýkoľvek vplyv, musíme ísť ďalej a odpustiť si. Toto odpustenie je totiž začiatkom a naše osobné šťastie bude výsledkom. A dámy a páni, ukončil by som to vierou, že od toho dňa započujeme novú hudbu. Nechajte tu novú pieseň znieť v smiechu vašich detí, odrazom ich hier a ich hlasom. Vytvorme dokopy symfóniu sŕdc, žasnúcich nad našimi zázračnými deťmi. Boh vám pomáhaj. Mám vás rád.